diagnóza blogerka

Tento príspevok je trochu iný ako tie čo som doposiaľ písala a ktovie či si ho niekto vôbec prečíta lebo nie je plný faktov ani odporúčaní, ani krásnych vecí, nie je ironický, ani zvlášť vtipný, ani plný citov, no napriek tomu je pre mňa svojim spôsobom dôležitý. Cez malé čierne klávesy na notebooku doň postupne vyťukávam kúsok zo seba, malý kúsok toho čo držím pod povrchom dokonalej šablóny, obavu z neúspechu, úzkosť zo sklamania, vedome potláčanú súťaživosť premiešanú s neidentifikovateľnou túžbou vyjadriť…


Keď som pár týždňov dozadu oznámila M., že si plánujem opäť založiť blog, skôr než stihol poznamenať niečo negatívne, začala som mu s nadšením prezentovať, aké posty by som na ňom chcela publikovať. Chcela som ho nadchnúť a možno aj ospravedlniť svoje počínanie, ktorému nikdy nebol veľmi naklonený. Chvíľu ma počúval. Vraštil pri tom obočie, čo ma na moment znervóznilo, a potom sa spýtal: “Prečo? Prečo máš potrebu tieto momenty zdieľať?” A ja som mu na to nedokázala odpovedať. Naozaj som asi prvý krát v živote ostala bez slov a nedokážem na to logicky odpovedať ani dnes. Jeho otázka mi však v mysli stále podvedome rezonuje. Vždy keď si prezerám iné blogy či instagramové profily rozmýšľam, prečo ľudia túžia zdieľať čriepky svojich životov, svojich identít s inými anonymnými adresátmi? Prečo túžia po pozornosti, po láske vyjadrenej malými červenými srdiečkami, po prejave spolupatričnosti? Prečo sa blogerský svet denne rozrastá o nové a nové profily a prečo stále (a opäť) túžim do toho sveta patriť tiež? Jediné čo mi pri týchto otázkach prichádza na um, že som asi takýmto spôsobom vnútorne nastavená. V snahe vizualizovať si momenty, nazerať skrz iné zrkadla do toho svojho a vytvárať tak odrazy svojich túžob, ktoré možno zapália túžbu v iných…

Neviem či to bude prostredím, v ktorom som sa chtiac nechtiac na materskej ocitla alebo mojim vekom a okruhom známych, no zdá sa mi, že potrebu verejne zdieľať majú hlavne ženy. Možno je to preto, že práve ženy zdieľané virtuálne svety iných žien najčastejšie navštevujú, hltajú a konfrontujú s tým svojim, a potom pod vplyvom vyvolaných emócií v stave “veď aj ja mám” alebo v snahe “veď aj ja chcem” niekedy podvedome, ale v niektorých prípadoch celkom cielene stláčajú klávesy “ctrl-c” – “ctrl-v” aby vytvorili svoj virutálny svet, ktorý bude vlastne len kópiou tých už existujúcich svetov s inými neopozeranými protagonistami na scéne. Je to tak a niekedy (alebo skôr dosť často) ma zžiera úzkosť, že aj ten môj svet je len obyčajnou kópiu dávno vytvorených obrazov. Dráždia ma momenty keď jeho odrazy zbadám na iných stránkach a zároveň cítim podráždenie paralelne existujúcich svetov, ktoré badajú svoje odrazy u mňa. Všetky tieto jemné vibrácie zabalené v decentom a spoločensky prijateľnom obale sladkých slov a lichôtok okolo mňa prúdia a striedavo vo mne vyvolávajú vlnu radostnej eufórie aj roztrpčeného rozčarovania, v návaloch ktorého mi stále v podvedomí znie otázka: “Prečo? Prečo máš potrebu tieto momenty zdieľať?”  …

2 thoughts on “diagnóza blogerka

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.