adamfashion (prečo zanikol)

Myšlienka založiť si blog s detskou módou prišla ku mne tak náhodou a spontánne začiatkom leta 2014, formovala sa postupne na modrom koníku a svoju prvú výslednú podobu nadobudla na facebooku. Samotný blog vznikol o pár mesiacov neskôr a facebooková platforma bola po celú dobu jeho existencie jeho najväčším ťahúňom a najsilnejšou základňou fanúšikov. Možno trochu z nostalgie a možno trochu aj z ješitnosti som som si asi pred dvoma týždňami povedala, že adamfashion facebook obnovím a premenujem na 3bodky. Plán to bol celkom dobrý a aj sa začal sľubne rozbiehať, až kým ho náhoda, osud a správcovia facebooku nestopli. Odmietli zmeniť názov a ja som si po počiatočných chvíľach rozčarovania a hnevu uvedomila, že je to vlastne aj dobre. Verte alebo nie, ale až ten moment v mojom vnútri spravil hrubú a konečnú deliacu čiaru za minulosťou, opadlo zo mňa napätie a ja som po tom všetkom pocítila, že chcem napísať prečo. Prečo som sa doslova zo dňa na deň rozhodla skončiť pekne rozbehnutý projekt akým bol blog adamfashion?

Ako isto mnohí cítite a tušíte, moje dôvody boli osobné. Nevznikli však zo dňa na deň. Stál za tým dlhodobý proces dozrievania a hľadania vnútorného pocitu šťastia a rovnováhy, ktorú som kvôli mojej blogerskej aktivite kdesi stratila. Pomaly, ale isto som sa zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, čím ďalej tým viac zamotávala do spleti vitruálnych vzťahov, kontrolovala a porovnávala počet lajkov, počet followerov na sociálnych sieťach, skúmala počet zobrazení stránky, hľadala možnosti na ich zvýšenie… a to všetko v strachu, v skľučujúcej obave zo zlyhania. Veľmi som sa bála, že raz ráno sa zobudím a už nebudem najlepšia, najzaujímavejšia a prvá, že nebudem mať najviac všetkého. Možno sa pri čítaní týchto riadkov budete smiať, možno chytať za hlavu, že toto snáď nie je možné, ale je to fakt. Chcieť len to čo potrebuješ, písať len to čo cítiš, to sa dnes len tak nevidí. Úspech vo virtuálnom svete vám dá prchavý pocit dôležitosti a spôsobí, že chcete vždy viac a viac. Je to závislosť ako akákoľvek iná. Postupne vám zožiera vnútro pod lákavou zámienkou odmeny v podobe množstvá nepotrebných vecí, ktoré k vám začnú prichádzať z každej strany a ktoré si často aj sami kupujete (aj keď ich vlastne nepotrebujete alebo na ne až tak nemáte), a to všetko len preto, že sa vám hodia do feedu, že podvedome tuš(ž)íte, že počet srdiečok pod fotkou s tým predmetom prekoná doterajšie rekordy a vám poskytne chabý pocit falošnej a krehkej dôležitosti.

Aj sa trochu hanbím priznať to takto verejne, ale naozaj som všetky tieto veci robila, vnútorne sa zožierala vždy, keď mala fotka málo “páčikov” a celé dni rozmýšľala ako to zlepšiť a získať viac. Hnevalo ma, že na spoluprácu značky a eshopy neoslovujú len mňa, ale aj iných blogerov, ktorí mali menej followerov alebo ktorí mali dokonca followerov už na prvý pohľad kúpených. A tak sa stalo, že sa môj svet vychýlil z rovnováhy. Radosť z tvorby článkov a fotografií bola potlačená do úzadia túžbou zbierať priazeň (pretože úprimne, mne pri blogovaní naozaj o materiálny zisk nikdy nešlo). To, že to nie je celkom rozumné správanie som podvedome tušila, ale nevedela som to sama zvládnuť. Každý deň mi chodili na mail ponuky na spoluprácu, a kuriéri mi nosili balíky, ktoré mi už posielali automaticky bez toho, aby som o nich vedela či s nimi súhlasila. Požiadavky a ponuky mi prerastali cez hlavu, veci zaplavovali môj svet a skrine a do toho vznikla asociácia, ktorá sľubovala peniaze. Stála som pred voľbou či sa vyberiem cestou marketingu alebo sa uspokojím s tým, že blog neporastie tak rýchlo ako iné. Každá z týchto možnosti sa mi v danom okamihu priečila, a tak som sa rozhodla skončiť.

Ako tak spätne pozerám na svoj život, najviac ma zmenili a ovplyvnili moje deti. Kým prvorodený syn ma prinútil zbúrať základy celého môjho sveta, prehodnotiť priority a predsudky a nastavil mojej duši zrkadlo tak priamo a otvorene až ma to vydesilo (a desí ma to stále), dcérka začala do toho zmätku vnášať poriadok a lásku. Už od prvého okamihu ako sa jej duša spojila s mojou som pocítila, ako ma mení, upokojuje a napĺňa. Vtedy som prijala skutočnosť, že mať menej je niekdy viac. A že veci (aj blogovanie) sa dá robiť aj inak. Len tak, pre radosť. Pravdepodobne už nezažijem oslepujúci úspech a tento môj nový blog nebude mať tisíce fanúšikov, ale dnes mi na tom už nezáleží. A aj preto začínam 3bodky odznova, s čistým štítom, bez tisícov followerov, bez aureoly niekdajšieho úspechu, ale za to s novonadobudnutou pokorou, za nájdenie ktorej cítim obrovskú vďaku.

ak chcete ostať so mnou v spojení, tak tu nájdete 
nový 3bodkový facebook a tu 3bodkový instagram

6 thoughts on “adamfashion (prečo zanikol)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.